janzilka

Pacifista pri ohrození odmieta vojnu. Pacifista za ohrozením súpera vidí aj ohrozenie seba a preto hľadá riešenie aby ohrozený nebol nikto, aby vyhrali obaja. Ale neexistuje jedno riešenie na každé ohrozenie a preto je nutná pragmatická komunikácia agresora a obete na nájdenie riešenia. Prvým krokom je zistenie, čo agresor nevyhnutne potrebuje, za čo je ochotný stratiť všetko len aby to získal. Ak také niečo je a je to niečo, za čo je aj obeť ochotná stratiť všetko, tak pre pacifistu je vojna jediné riešenie. Ostatné prípady majú nevojenské riešenie.

V ohrození okrem vojnoštváčov a pacifistov existujú ešte zbabelci, ktorí pri ohrození sa ocitajú vo vojne a chcú ju ukončiť svojou porážkou. Tím nedarujem viac slov v blogu a nemusím sa bať, že sa ohradia.

Ako spacifikovať vojnoštváča? Najprv prečo. Ohrozenie obete môže byť pre mňa veľká strata. Ohrozenie agresora môže byť veľká strata. Mojim ohrozením môžu byť veľké vedľajšie straty, ktoré vznikajú pri vojne. Mojim ohrozením môže byť zatiahnutie do vojny niečoho čo je mi blízke. A keď nič z toho tak ohrozením môže byť zväčšovanie vojny, ktoré môže časom spôsobiť predošlé. A čím je vojna väčsia, tým väčšie ohrozenie mi hrozí. Ak je to ohrozenie už dosť veľké tak buď spacifikujem vojnoštváča, na ktorého mám dosah. Alebo budem ďalší vojnoštváč čo ide spôsobiť väčšiu škodu nepriateľovi a možno vyhrať vojnu. Alebo budem zbabelec a príjmem stratu z toho dosť veľkého ohrozenia a budem dúfať, že mi časom nevznikne väčšia strata.

Pri výbere pacifikácie vojnoštváča, úspech zahŕňa niekoľko neúspechov. Treba vedieť, že vojnoštváč chce ohrozenie súpera kým pacifista odmieta ohrozenie súpera. To spôsobuje u vojnoštváča nepríjemné pocity. Že sa mu pacifista „stavia“ do cesty. Že nemôže získať pacifistu ako spojenca. Že ho „zradil“. Že je „zbabelec“. Že pacifista „chce“ jeho porážku, lebo keď nemá prehrať súper, tak musí prehrať on. Prejaví sa to agresiou voči pacifistovi, štvaním proti nemu, osočovaním alebo izoláciou od neho. To sú tie neúspechy. Tieto neúspechy treba využiť. Poukázaním na tieto nepríjemnosti, že vojnoštváča chápeme a vysvetlením prečo ho chápeme a že trváme aby nebol v ohrození. Časom prestane proti nám bojovať a môže začať počúvať čo vravíme. Keď začne počúvať, ďalším krokom je aby pochopil, že keď je v ohrození súper, tak je v ohrození aj on. Aby s nami súhlasil, že najlepším riešením je aby v ohrození nebol ani súper a ani on. Môžeme ho otestovať navrhnutím bezpečnostných záruk pre súpera. Či sa dokáže o tom baviť. Potom sa môže začať hľadanie riešenia na dané ohrozenie. Pripomenutie ohrozenia bohužiaľ vojnoštváča opäť vtiahne do vojny a celý proces opakujeme, ale už s väčším pochopením vojnoštváča. Keď sa vojnoštváč časom dostane do stavu, že na ohrozenie už reaguje pragmatickou komunikáciou a hľadaním riešenia, spacifikovali sme vojnoštváča. Gratulujem. Hlavne vojnoštváčovi. Je to ťažké, ale dá sa to zvládnuť.

Pozor, pacifikácia vojnoštváča je náročná. Preto by sa mala robiť len keď pocit ohrozenia je významný. Rozhodne nie je cieľom, aby už neboli žiadny vojnoštváči. Vojnoštváči vždy boli a vždy budú. Myslím, že mladí ľudia sú náchylnejší. Len sa treba starať aby vojnoštváči významne neohrozovali ostatných.