janzilka

Doba je zlá. Dôležité pre mňa je aby táto teória neumrela so mnou. Dôležité pre ľudí by malo byť aby sa teória princípu všetkého šírila a zveľaďovala. Ak sa tak stane tak súčasné problémy budú časom pre ľudí hračkou.

Najprv ukážka z bežného života. Niekto vám niečo povie. V takom podaní to počujete prvý krát. Mozog začne hľadať spoločný princíp (snaha pochopiť to). Keď ho nájde, porozumiete tomu. No vy by ste to povedali inak. Ten istý človek vám opäť niečo povie. Opäť sa snažíte porozumieť, ale zároveň mozog hľadá spoločný princíp tých dvoch prejavov. Keď ho nájde, dokážete sa napojiť na predošlý prejav. Ak mozog zistí, že jeden princíp je v konflikte s druhým, tak jeden z prejavov považujete za nezmysel.

Albert Einstein bol obyčajný človek ako sme my. No na rozdiel od iných vedcov poznal základnejší princíp a vedel si z neho vysvetliť viac. Vďaka tomu vedel rozoznať nezmysel tam kde iní tomu nezmyslu verili. Aj vtedy boli hoaxy a vždy budú. Preto je dôležité poznať princíp na ich rozoznanie.

Keby človek poznal ten najzákladnejší princíp všetkého, dokázal by vysvetliť čokoľvek, čo ľudstvo muselo objavovať tisícročia alebo čo ešte dokonca neobjavilo. To, že najzákladnejší princíp existuje, môžeme vidieť v exaktných poznatkoch čo ľudstvo už objavilo. Tie poznatky dokonale platia či ste na Slovensku alebo v Mongolsku.

No teória princípu všetkého má aj problémy:
1) Aby ste princíp mohli šíriť, musíte ho popísať. Keďže ide o niečo veľmi základné, mozog niekoho iného len ťažko nájde niečo základnejšie vďaka čomu by teórii porozumel. Na popis je teda nutné používať len čo najjasnejšie výrazy, kde mozog nemusí hľadať porozumenie.
2) Zo zakladaného princípu odvodzujete všetko. Keď neskôr nájdete základnejší princíp, musíte všetko odvodzovať odznova. Preto lepšie by bolo neučiť ľudí všetko odvodené, ale učiť ich hlavne základný princíp a ako si z neho môžu všetko odvodiť sami, to čo potrebujú. Takto som bol učený aj ja 🙂

Teraz sa pokúsim v rámci mojich možností popísať základ čo už ja poznám a príklady ako ho momentálne používam.
Zatiaľ môj najzákladnejší princíp je: „Všetko má svoje hranice. V rámci hraníc je stabilita, po prekročení hraníc je zmena.“

Praktické použitie: Hranica bez zmeny, nie je hranica. Pre mňa osobne, hraničná rýchlosť v obci je 60km/h. Až vtedy začínam pociťovať zmenu a to strach, že ma namerajú 🙂

Filozofické použitie: Vyžadovať „Slobodu“, je nezmysel. Lebo bez hraníc, by boli neustále rôzne zmeny alebo by bolo všetko jedno. Ani naše telo by stabilne nedržalo pokope alebo by nebolo schopné ničoho. Ideálne je vyžadovať rozumné „Hranice“, také aby sme my a naša spoločnosť držali pohromade a vedeli fungovať.

Použitie vo vzťahoch: Ak chcete stabilný vzťah, musia sa znižovať nežiadúce zmeny, vďaka spoločne nastaveným hraniciam, ale tak aby sa nestalo, ze akákoľvek aktivita prekročí hranicu (potom je jedno čo spravíte).

Politické využitie: Základom politiky sú spoločné pravidlá (hranice) a ich budovanie. Schopný politik je politik, co rešpektuje spoločné pravidlá a snaží sa ich zlepšovať. Neschopný politik je, čo kritizuje spoločné pravidlá a dokáže toľko čo občan v krčme. Zmätený politik je ten, čo nevie na zmenách akých spoločných pravidiel sa môže podieľať. Politikov zo Slovenskej scény si dosaďte sami 🙂

Chemicko-Fyzikálne použitie: So synom kryštalizáciou z cukrovej vody vyrábame cukrový kryštál. Rozpustený (rozpadnutý) cukor sa postupne dáva dokopy potom, čo ho vysoká teplota do vody rozpustila. Krásny príklad toho ako sa postupne niečo stabilizuje keď nie sú prekračované hranice. Pekne bolo aj pozorovať ako horením plynu sa plyn rozpadal, uvoľňoval energiu, ktorá pri dopade sa menila na teplo a to na kinetiku molekúl. Všetky tie zmeny boli kvôli prekračovaniu určitých hraníc.

Ďalšie rozímanie nad týmto princípom: Čokoľvek dokážeme spraviť (chodiť, písať, čítať, … ) je vďaka dodržiavaniu pravidiel (keď nie sú presné, každý môže mať vlastný štýl), ktoré sme sa naučili a vzrušujúca je predstava co všetko ešte dokážeme keď sa toho naučíme viac. Učenie spája a stabilizuje 🙂

To čo je pre mňa zatiaľ neznáme je, že ako tie hranice vznikajú, napríklad v chemických prvkoch. Keď si zoberiete akýkoľvek atóm kyslíka, každý má rovnakú hmotnosť. Ale prečo práve takú? Keby som začať žiť odznova, tak by som chcel byť jadrovým fyzikom a mať celý život blízko k jadrovým experimentom.

Ďakujem, že ste to dočítali až sem. Keď budem vedieť, rád doplním niečo ak bude treba.