janzilka

Tento článok píšem, lebo vidím ako osoby, štáty, … čoraz častejšie prekračujú svoje právomoci, rastie napätie a neexistuje poriadok, ktorý by sa nastolil aby priniesol ľudstvu väčší kľud. Určite tento poriadok nie je dokonalý (nič nie je), no treba byť konštruktívny. Týmto rovno posielam úsmev všetkým deštruktívnym komentárom 🙂

Najskôr si povieme aký je rozdiel medzi štátom a súkromnou osobou. Či už je to bunka, orgán, osoba, organizácia, štát, spoločenstvo štátov alebo iné zoskupenie, pri každom treba uvažovať nad ohraničením zdola aj zhora. 

Ohraničenie zdola je dané nenahraditeľnou činnostnou samostatnej entity. V prípade štátu ohraničením zdola je nenahraditeľné fungovanie súkromných osôb. V prípade súkromnej osoby ohraničením zdola je nenahraditeľné fungovanie orgánov osoby. Ohraničenie zdola neexistuje ak jednotlivý prvok zoskupenia sám o sebe nevykonáva žiadnu nenahraditeľnú činnosť, nenahraditeľne nezoskupuje činnosť niečoho iného. Čiže, ohraničenie zdola je prakticky vždy.

Ohraničenie zhora je dané vyšším spoločenským zoskupením – vyšším spolunažívaním. V prípade štátu ohraničením zhora sú ustanovenia týkajúce sa spolunažívania štátov. V prípade súkromnej osoby ohraničením zhora sú ustanovenia týkajúce sa spolunažívania súkromných osôb. Ohraničenie zhora neexistuje ak už neexistuje nič, všetko je zahrnuté v danom zoskupení.  Čiže, ohraničenie zhora je prakticky vždy. Ohraničení zhora môže byť dokonca niekoľko. Pre súkromnú osoby to môže byť zoskupenie rodiny, zoskupenie pracovníkov danej pracovnej pozície, … no tieto nemôžu byť v konflikte so zoskupením všetkých súkromných osôb, ktoré reguluje štát.

Tieto ohraničenia, majú viacero praktických dôsledkov, ako napríklad: súkromná osoba musí rešpektovať obmedzenia/ustanovenia štátu, štát musí rešpektovať suverenitu súkromnej osoby a nemôže jej prikázať aby niečo urobila, alebo si niečo myslela. A aj keď súkromné osoby nemôžu vytvárať zoskupenie, ktoré je v rozpore s poriadkom štátu, môžu však vytvoriť zoskupenie (protest), ktoré je v súlade s poriadkom a rešpektujúc výsledky činnosti štátu a postaviť sa štátu ako ďalší „štát“, ktorý je negatívne zasiahnutý činnosťou štátu a dohodnúť podmienky spolunažívania (t.j. upravenie činnosti štátu, aby nedochádzalo k prekračovaniu právomocí alebo zvyšovaniu napätia v spoločnosti).

A teraz len k štátu. Cieľom štátu by malo byť zabezpečiť fungovanie spoločnosti súkromných osôb, teda bránenie jej rozpadu a naopak snaha o jej rozmach. Rozpad spoločnosti zapríčiňuje narastajúce napätie v spoločnosti. Úlohou štátu je hľadať riešenia, ktoré znižujú napätie, teda hľadať riešenia, ktorým ľudia sa vedia prispôsobiť a eliminovať vplyvy, ktorým sa prispôsobiť nevedia. Teda napríklad, obmedzenie využívania verejného priestoru osobám, ktoré sa nevedia prispôsobiť tomu, že nemôžu ohrozovať iné osoby. Alebo vynaložené náklady na postavenie diaľnice, ktorá zjednoduší prebojovanie sa z bodu A do bodu B. Ohľadom rozmachu by štát mal vyhľadávať príležitosti, kde má kompetencie a zdroje aby sa činil, kým iný na to nemajú (dávať ľudom prácu, dvíhať platy, uľahčovať množenie národa).

Lenže štát musí dbať aj o svoju bezpečnosť a preto jeho ďalšou veľmi dôležitou úlohou je aj dohliadať na fungovanie vyššieho zoskupenia, či jeho činnosti nastolujúce poriadok medzi štátmi sú nastavené tak aby sa znižovalo napätie medzi štátmi. Táto činnosť je veľmi dôležitá, inak štát môže neodbudnúť nedôveru (sám alebo hoaxami) voči spolunažívaniu štátov a izolovať sa tak.

Dodržiavanie poriadku. To najťažšie nakoniec. Poriadok sa dodržiavať musí. A kto si myslí, že nemusí tak poúčať ho, že musí. Ak je poúčanie nákladné a zároveň dôležité, tak poučenie riešiť formou pokuty. A keď je niekto neprispôsobivý/nepoučiteľný, tak odobrať mu právomoc aby nenarobil škody a hľadať iné riešenie, ktoré je akceptovateľné pre neho aj pre zvyšok spoločnosti tak aby nevznikalo neprijateľné napätie v spoločnosti. Napríklad aj väzni sú občania štátu (nakoľko štát ma právomoc obmedzovať ich činnosť) a preto skúmanie ich problémov, prečo sa nevedia prispôsobiť sa nesmie zanedbať. Cieľom by malo byť aby všetci rešpektovali poriadok a nikto by nebol za mrežami.

Je tu záver. Občan aj štát majú svoje hranice, ktoré treba rešpektovať. Spolunažívanie v štáte ustanovuje štát, čo treba rešpektovať, ale zároveň aj skúmať aké nástroje pritom používa (skúmať činnosti štátu) a namietať ak činnosti štátu porušujú poriadok alebo je poriadok nedostatočný. Nikto a nič nemá neobmedzené právomoci. Preto je dôležité aby aj občania vyberali svoji zástupcov starostlivo, lebo zástupca s deštruktívnymi požiadavkami nedostane slovo v konštruktívnej debate (no ohľad na ľudí, ktorých zastupuje sa brať môže).