janzilka

Európska únia vznikla ako mierový projekt. Jej ambíciou bolo prekonať historické konflikty a vytvoriť priestor spolupráce.

Dnes sa však čoraz viac ukazuje, že tento projekt naráža na limity reality. Žijeme vo svete, kde medzi štátmi neexistuje nadradená autorita – žiadna „polícia“, ktorá by vynucovala pravidlá. Medzinárodné prostredie tak funguje v stave, ktorý sa blíži anarchii.

Práve preto by bolo logické očakávať snahu túto anarchiu prekonať – budovať silnejšie globálne inštitúcie, posilňovať medzinárodné právo a hľadať mechanizmy, ktoré by robili svet ako celok stabilnejším a predvídateľnejším.

Namiesto toho však Európska únia čoraz viac presúva svoju pozornosť na vlastnú obranu. Rastú investície do zbrojenia, prehlbuje sa vojenská spolupráca a čoraz častejšie sa hovorí o potrebe strategickej autonómie. Tento posun vyvoláva zásadnú otázku: rieši sa tým skutočný problém, alebo sa Európa iba prispôsobuje anarchii, ktorú nedokáže zmeniť?

Takýto prístup môže byť krátkodobo pragmatický, no z dlhodobého hľadiska je to rezignácia. Namiesto snahy meniť pravidlá globálneho systému sa Európa pripravuje na jeho dôsledky.

Zvlášť výraznú úlohu v tomto smere zohráva Nemecko. Krajina, ktorá bola kedysi zdrojom najväčších konfliktov na kontinente, dnes patrí medzi hlavných aktérov pri formovaní novej bezpečnostnej politiky Európy. Aj keď je dnešné Nemecko demokratické a pevne zakotvené v medzinárodných štruktúrach, jeho historická skúsenosť by mala byť skôr varovaním než impulzom pre posilňovanie vojenskej dimenzie.

Otázka preto nestojí len tak, či má byť Európa silnejšia. Otázka znie: akým spôsobom chce prispieť k svetu, v ktorom žijeme? Bude sa snažiť meniť anarchické prostredie na skutočné medzinárodné spoločenstvo, alebo sa uspokojí s tým, že v ňom bude len efektívnejšie fungovať?