Ako fyzika má štandardný model, ktorý sa mnohým nepáči ale funguje, tak aj sociológia má svoj nový exaktný model. Model je sformovaný za odporučeniami.
Nefunguje vzťah? Opúšťanie a ubližovanie treba nahradiť oporou. Postupne a bezpečne sa odovzdajte a nebojte sa partnerovej nezodpovednosti, lebo s vašou oporou to časom zvládne.
Nefunguje mier? Cieľ oslabiť alebo izolovať posilňuje nezodpovednosť. Treba byť naopak oporou a pomôcť uvedomiť si nezodpovedné riešenia a pomôcť hľadať zodpovednejšie.
Odporučenia sa opierajú o tento exaktný model sociológie:
Základným prvkom modelu sú zdroje. Lebo zdroje predstavujú všetko čo používame a čo životom vytvárame. Napríklad použijeme zdroje ako vodu z kohútika, prázdny pohár, stôl, určité schopnosti, energiu a čas aby sme získali zdroje ako napríklad pohár s vodou položený na stole, posilnenie určitých schopností alebo účet za vodu 🙂 Celý život je o používaní a vytváraní zdrojov.
Základným procesom modelu je výber. Je nespočetne veľa možností aké zdroje použiť a ako ich použiť. Každá možnosť má parametre: očakávaný výsledok a cena zdrojov. Potom proces výberu ukazuje na dostupnú možnosť, ktorá má najvyšší dopyt a najnižšiu cenu, teda najväčší zmysel. Rovnaké správanie pozorujeme aj vo fyzikálnych procesoch.
Človek pri narodení však nevie nič o možnostiach a skoro žiadne nepozná. Informácie o možnostiach, ich cenách a výsledkoch získava časom. Napríklad malé dieťa môže sa pokúsiť ochutnať sekundové lepidlo, ale poučený človek vie aký ho čaká výsledok a takýto výber neurobí. Poučený človek dokáže predchádzať škodám. Správa sa zodpovednejšie. A zodpovednosť je pre zachovanie života kľúčová.
Človek však nežije len sám a môže urobiť škodu aj niekomu inému. Ale pozor, škoda inému je výsledok iného, nie jeho a tak prirodzene neovplyvňuje výber človeka. Človek preto nemá prirodzenú zábranu konať škodu inému, ako napríklad použiť zdroje iného alebo brániť zdroje, ktoré potrebuje použiť niekto iný. Na dosiahnutie spoločenskej zodpovednosti je teda potrebné premietnuť škodu iného do škody vlastnej, no musí to byť súčasťou výsledku vlastného výberu.
Ak našim výberom spôsobíme škodu inému a reakciou iného je jeho výber, ktorý spôsobí škodu nám, naša spoločenská zodpovednosť sa preto nemusí dosiahnuť. Ale naopak, rastú škody a nezodpovednosť naberá na sile. V takomto prístupe dosiahnutie našej spoločenskej zodpovednosti funguje len pri potlačení slobodného výberu a teda pri samozrejmosti, že druhý výber vždy závisí od prvého. Vtedy sa naša škoda automaticky premietne do nášho výberu, čo nám berie danú možnosť a nevieme čo teda robiť (bez slobodného výberu nie sú iné možnosti). Na potláčaní slobodného výberu je postavený anarchizmus, kde človek je manipulovaný, že kam patrí, čo si má vybrať, ako má reagovať a že škody patria k životu („nič lepšie neexistuje“).
Slobodný výber sa však úplne potlačiť nedá (pre život je potrebných nespočetne veľa zmysluplných výberov) resp. potláčanie môže byť nežiadúce alebo náročné a preto spoločenská zodpovednosť sa častejšie rieši informovaním o dôsledkoch za škodu a udržiavaním moci, ktorá tieto dôsledky zabezpečí. Môže to byt božia moc, vládna moc a pod. Čim lepšie vie moc zabezpečiť dôsledky, tým dôveryhodnejšie sú informácie a tým viac pri slobodnom výbere nechceme robiť škodu inému a pre slobodný výber hľadáme lepšie riešenia.
Lenže uvažovaním dôsledkov nám môžu ubúdať možnosti. Tiež je ubíjajúce keď sú dôsledky za škodu inému, ale dôsledky za škodu spôsobenú nám chýbajú alebo sú slabé. Preto záleží aké škody sú pri vytváraní dôsledkov vzaté do úvahy a kto tú moc vytvára. Ak sa jedná o jednostranné nastolenie zodpovednosti (napr. ľudí k vláde), jedná sa o diktatúru, resp. totalitu. V totalite môže dokonca dochádzať k zbavovaniu sa ľudí, ktorí sa správajú nezodpovedne voči totalitnej strane. Ak sú dôsledky nastavené vzájomným zohľadnením všetkých strán (multipolárne) a moc je tvorená tiež všetkými stranami, hovoríme o demokracii. Potom platí, že čím viac moc berie ohľad na všetky strany, tým je demokracia vzdialenejšia od diktatúry. A tiež platí, že čím viac škôd má mocou nastavené dôsledky tým je systém vzdialenejší od anarchizmu.
Faktom je tiež, že informácie o dôsledkoch za spôsobenú škodu rôzne vstupujú do výberu. Záleží od ich dôveryhodnosti, zmysluplnosti a či sú dostatočne k dispozícii (napr. niekoho nenapadnú, niekto zabudne a pod). Dôveryhodnosť dodáva moc. Zmysluplnosť dodáva demokracia. A dostupnosť zabezpečuje opora, ktorá je posledným, ale najdôležitejším kľúčom modelu. Úlohou opory je podporiť človeka k zodpovednosti a teda ho dostatočne informovať o existencií dôsledkov, ich zmysluplnosti a dôveryhodnosti a zároveň naučiť vhodné riešenia. Napríklad kto si nedáva dostatočný pozor cez cestu, z času na čas takto niekoho zabije a bezpečne cez cestu sa dá prejsť dodržiavaním niekoľkých pravidiel (napr. zo začiatku jednoducho držať rodiča za ruku). (Poznámka autora: Možno jedného dňa technológie umožnia všetkým občanom byť priamou oporou pre vládu a informovať ju o problémoch a riešeniach, čo by posilnilo demokraciu a zodpovednosť vlády).
Naučená zodpovednosť voči niekomu, niečomu alebo aj sebe samému pomenúvame ako rešpekt, úcta, aj vzdelanie alebo že niekomu na niekom alebo niečom záleží. Rešpekt sa dá vybudovať oporou a základné budovanie máme zakorenené od narodenia. Napríklad dieťa svojim plačom dáva najavo, že niečo nie je v poriadku a tak vedie rodiča k zodpovednosti voči nemu. Ak však dieťa nemá oporu rodiča a nie je vedene k zodpovednosti, tak sa z neho stáva diktátor. Štát garantuje nejakú oporu vo forme povinnej predškolskej a školskej dochádzky, prípadne v špeciálnych prípadoch návšteva rôznych zariadení, no to pokrýva len veľmi malú časť života. Ak človek nemá oporu vie, že mu v živote niečo chýba aby mohol zodpovednejšie žiť. No pri prijímaní opory treba byt opatrný aby dávala zmysel, lebo existuje aj vedenie k nezodpovednosti.