Je vojna, platime za chyby. No do kedy budeme? Zvladame platit naveky? Vsetko sa raz vycerpa a preto sa treba zamerat aby sme chyby nerobili.
Krok prvy: prestat si mysliet, ze sme bohovia, ze zvladame vsetko, ze ziadny problem nemame.
Krok druhy: opustit komfortnu zonu a prestat ju respektovat. Nie je dolezite co chceme my alebo niekto iny, ale aby to fungovalo.
Krok treti: priznat problem a vyzadovat riesenie. A nemusi byt dokonale. Vhodne je riesenie, ktore sposobuje mensi problem ako existuje. No mensi problem sa potom musi riesit dalej. Riesi sa kym problem nebude dostatocne maly.
Tri kroky k lepsiemu zivotu. Pre velku cast obyvatelstva su vsak tieto kroky velmi tazke. Lebo dolezite je co chcu (to vyuziva populizmus) a kto im to berie, musi celit utoku. Ludia si tak slepo obranuju svoju komfortnu zonu a dochadza k rastu napatia a konfliktom. Pritom pragmaticke riesenie aby veci fungovali sa vzdy najde. Vzajomne vyjasnenie, ako to funguje a aka je cena za zmenu. Len treba vnimat kedy veci funguju a kedy nie. Tak ci tak vsetko raz skonci v rovnovahe, len otazne je, ze ako draho za to ludstvo zaplati.
Nariklad fungovalo ked Ukrajina bola samostatna. Nebol velky problem. Krym, Luthansko a Donecko, bol problem ale nie tak velky ako vojna na Ukrajine. Co tak vyriesit najskor najvacsie problemy a potom riesit mensie a prestat si ukazovat svaly?! Prosim, dajme priestor rieseniam. Riesenia su silnejsie ako my. Treba sa s tym zmierit, ze je tu aj nieco mocnejsie, ze nie sme bohovia a nemozeme si robit cokolvek.
Toto zlyhanie ludstva sa netyka len aktualnej vojny na Ukrajine. Ide o velke mnozstvo neriesenych problemov, vratane klimy.