janzilka

Útok, obrana, to všetko je dôsledok nahromadeného napätia. A dohoda o neútočení má byť dohoda, ktorá akosi zázrakom to napätie od-čaruje preč? Vážený ústavný činitelia, ak je to vo vašich silách, prosím občas sa zamyslite nad zmysluplnosťou vašich dohôd. Alebo ak je to nápad vašich poradcov, tak či sú platení za to aby vás podporovali v nezmysloch.

Vieme, že útok a obrana je dôsledok nahromadeného napätia. Vieme, že napätia sa vytvára nerešpektovaním druhého. A toto vie dokonca dieťa. Veď už v škôlke sa stretávame so šikanou. Najsmutnejšie na tom je, že ak niekto neustále nerešpektuje a jemne prekračuje hranice niekoho, hromadí napätie, ktoré raz musí vyústiť do hnevu toho druhého a ten hnev si všimne každý. Zatiaľ čo ten, kto nerešpektoval, ostáva bez povšimnutia alebo dokonca ako obeť. A takúto zaostalú taktiku nevyužívajú len deti v škôlke, ale aj politici a dokonca aj niektoré štáty.

Lenže každá taktika, má svoje slabiny. Totiž bez prekračovania hraníc nie je napätie a bez napätia nie je násilie. V mojom článku „Teória princípu všetkého“ som poukázal, že hranica bez zmeny nie je hranica. Teda aj keď niekto jemne prekračuje hranice, treba na to včas reagovať, skôr než sa dostaví hnev. Samozrejme, keďže cieľ je sa vyhnúť hnevu, tak nebudeme reagovať hnevom. Treba posilniť hranice, aby neboli prekračované. Tie hranice musia byť vzájomne prijateľné inak môžu byť ľahko ignorované. A rovnako tie osoby musia byť si navzájom dostatočne prijateľné. Lenže, to neznamená, že nebudú robiť nič, aby náhodou neurobili niečo čo by tomu druhému ublížilo. Preto obidve strany by mali používať dohodu „vzájomného rešpektu“, ktorá znie takto:

Ak ten druhý robí niečo neprijateľné pre mňa, mojim cieľom je spoločne nastaviť vzájomne akceptovateľné a viditeľné hranice.

Takéto hranice zabránia vytváraniu napätia. Takýto prístup nie je útok a je prijateľný pre obe strany. A čo keď niekto nesúhlasí s dohodou vzájomného rešpektu? Čo ak niekto trvá, že treba rešpektovať iba jeho hranice a spoločné hranice ho nezaujímajú? Čo ak vám niekto úmyselne bráni v cieli nastavovať a udržiavať vzájomné akceptovateľné hranice? Urobíte chybu ak budete rešpektovať niekoho, kto nechce rešpektovať vás. Treba poukázať na to, že niekto vás úmyselne chce nerešpektovať a využite pomoc iných aby príležitosť ubližovať vám nemal. Útek treba voliť, len keď nemáte silu na izoláciu neprispôsobivej osoby. Ak vy trváte na dohode „vzájomného rešpektu“ a niekto trvá na vlastnom „rešpekte“, mali by ste ten boj vyhrať. V ťažkých prípadoch by mal takýto človek skončiť vo väzení. Tam sa o jeho hranice postarajú mreže, či sa mu to páči alebo nie. A časom možno ten človek začne rešpektovať hranice. Nedá sa proti niečomu bojovať donekonečna.

Niektoré politické zriadenia sú prísne na dodržiavanie vzájomného rešpektu, iné menej. Tie prísnejšie nastavujú hranice pre všetkých. Lenže nie každému ubližuje to čo inému. Teda často krát sú hranice nastavené zbytočne a ľudia vyžadujú slobodu, dochádza k napätiu. V „slobodnejších“ krajinách, zas tie hranice sú častokrát privoľné. Dochádza k neprijateľnému konaniu a tiež dochádza k napätiu.

Podľa mňa cieľom politických zriadení by malo byť, učenie ľudí vzájomnému rešpektu, vďaka čomu si ľudia nastavia len také hranice aké budú nevyhnutné. Ale toto sa tak skoro nestane. Určite nie v dobe, keď ani politici sa nevedia navzájom rešpektovať.